Život a smrť, zrod a zánik sa pravidelne striedajú. Decká sa s tým musia naučiť žiť. Keď zomrela moja mama, nevzali sme vnúčatá na obrady, ani na cintorín, len do reštaurácie na kar. Teraz nám odišla ďalšia prababka, deti sú už väčšie, tak ich berieme. Vedia, čo sa stalo, aj sme im vysvetľovali, pokiaľ sa vysvetliť dalo.
Tá smutná udalosť má aj pozitíva: stretne sa rodina, manžel je ku mne milší, tešíme sa na Dominiku aj môjho brata a manželovu rodinu. Dominika zahlásila mamičke, že musí ísť aj ona, vraj mamu "nenechá cestovať samu."
Chcem sa vyhnúť klišé ako že "veď už mala 91 rokov", alebo "starý musí, ba ani mladý nemá zakázané", či "život ide ďalej". To všetko sú známe frázy.
Ale odchod blízkeho človeka vždy bolí.
A čo decká? Zatiaľ sa zdá, že ich to veľmi nepoznačilo. V Dome smútku boli primerane vážne, Ajo pekne miništroval na zádušnej omši, na cintoríne pokojne vhodili myrtu do hrobu.
Ide o to, že život je úžasne rýchly. Ešte v piatok mali karneval - nechceli sme im ho odoprieť, veď sú deti, v pondelok boli na pohrebe, zajtra má Sofia klavírny koncert, dúfam, že zahrá dobre. No a určite budú doháňať dnešné učivo, lebo neboli na vyučovaní.
Dominika sa na cintoríne ku mne nežne túlila, čím mi to celé uľahčovala.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára