utorok 10. januára 2017

Zvládla

som rannú cestu do školy s deťmi pomerne hravo. Pomohol: adrenalín vo mne, nebo nado mnou, posolené cesty podo mnou.
Síce pridávam niekoľko drobností: Ajo utekal napred, asi sa za pomalú babku trochu hanbil. Najprv vyjednával, či mu neponesiem gitaru, lebo že on má ťažkú aktovku, keď som odmietla, schytil sa a bežal sám. Sofia kráčala poslušne, aj sa pekne prezliekla, možno majúc na mysli, že im kúpim nálepky. Hja, účel svätí prostriedky.
Kožuch som si neobliekla, iba vetrovku, pracovný to odev, lebo som niesla aj Sofinke obed do jedálne. V dňoch, keď majú na jedálničku v jedle mlieko alebo syr, dodávame vlastnú stravu. Podľa mňa by to mala zabezpečiť škola, ale čo už...

Poobede pôjdem pre malú tiež, Ajo má súbor aj gitaru, príde sám. Dedo sa môže venovať svojim veciam, tentoraz nie veľmi oddychovým, ide na pohreb bývalému šéfovi.

Že to pôjde, stavme sa,
Anička to zvládne.
Radujú sa nebesá,
diablici sú na dne.
Prekonaj sám seba:
braček, sestra, kamoš i ja:
volá sa to odpravdávna
KALOKAGATIA

A keď budem úspešná,
zhodím kilá, to mi ver.
Budem zdravšia, budem štíhla,
v duši zavládne mi mier.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára