piatok, 22. septembra 2017

Upršané ráno

Upršané ráno

„I´m only happy when it´s rain“
- spievam si a veselo pobehujem po byte,
fakt, keď prší, môj vysoký tlak klesne na normál
a ja som šťastná.

Raňajky deťom a koláč plánujem
a úlohy po rozprávkach píšu s ockom, ktorý
má voľno – ďalší dôvod na radosť -
a upečie nám kačku,

ja budem so Sofiou hrať na klavíri a
počúvať Andreja, ako hrá
„Greensleeves“ na gitare.

Pracovitá sobota, ale milo pracovitá,
vôňu domova za Maastricht nevymením,
veď by som sa tam zožierala
sama-samučičká
a nevidela detské očičká
a nepočula ten ich ľúby štebot.
Deťúrence-vtáčence!

štvrtok, 21. septembra 2017

Ranná káva

Písanie je ranná vzpruha.
Ako čierna káva.
Písanie je letná dúha.
Po daždi sa stáva.

A ja vstávam, chystám veci
deťúrencom do školy.
Aj desiate pribaľujem,
aby hladné neboli.

Raňajky a ranná káva.
Žiadna veľká sláva.
Ale predsa: kým svet beží,
tak v ňom plávam,
ako-tak sa držím nad vodou,
tak si plávam,
ako ťava,
žiadna veľká sláva.

štvrtok, 14. septembra 2017

Tajomstvo krabice

Obsahuje moje preklady poézie, aj korešpondenciu s nimi spojenú. No povedzte, môžem to vyhodiť? Srdce nedovolí. Podobne je to s manželovými skrutkami, maticami, hevermi, náradím - pre mňa somarinami, preňho vecami, ktoré sa "môžu zísť."
Andrejko sa zmocnil môjho zošitka Náboženstvo 3.B, v ktorom sa mu páčia obrázky. Vysvetlím: Pán kaplán Ivák nám kreslil na tabuľu a my sme si to odkresľovali do zošitov. vládol tvrdý socializmus, neexistovali učebnice, ba chodiť na náboženstvo neraz ohrozovalo kariéru rodičov. Ale prístup k predmetu bol fajn, obrázkami sme sa učili chápať nadpozemské veci v zjednodušenej forme. Svätá Trojica - trojuholník, uprostred veľké oko, Nanebovstúpenie Pána - obláčik, spod ktorého trčia nohy a spodok rúcha. Bolo to možno naivné, ale názorné.
Takže: krabica ešte chvíľu ostane na zemi vedľa mojej postele, keď sa začne kúriť u pradedka v záhradnej piecke, postupne to spálim. Zatiaľ sedí na papieroch Andrej, keď si čítame večer rozprávky. Sofia opretá na jednom konci postele, ja na druhom. Zakaždým prečíta kapitolku niekto iný. Musím sa pochváliť, že Sofia číta ako veľká. Menší problém jej robilo akurát slovo "verklikár", 2x, 3x zopakovala a naučila sa ho. No ale ruku na srdce, kto to slovo dnes používa?
Krabica odhalila svoje tajomstvá, oživila spomienky, poslúžila ako stolček pre Andrejka. Staré sa zasnúbilo s novým, poézie sa premiešala s prózou, s nádhernou prózou bežného života. Voila!

Čo ukrýva krabica

vedľa postele? Sú v nej papiere, to je evidentné. "Papiere, papiere, všade samé papiere!" To je obľúbená replika môjho muža, keď mu vyčítam, že pivnica je plná náradia, skrutiek, starých harabúrd, ktoré väčšinou patria do starého železa. On mi hneď šplechne do tváre, že ja mám zase po všetkých poličkách staré papiere, ktoré treba jednoducho spáliť, alebo dať do zberu.
Včera sme si s deťmi čítali. Dvaja sme boli na mojej posteli, Andrejko sedel na krabici pri posteli. Je plná papierov. A veru dnes nastal ten čas, keď poodhalím tajomstvo krabice. Teraz je ráno, nádherné ráno, deti nemusia do školy, lebo je sviatok Sedembolestnej, do kostola pôjdeme o 16.30, nech sa, nebožiatka, vyspia po dvoch týždňoch vstávania do školy, po vstupných testoch.

utorok, 12. septembra 2017

Láska hory prenáša

Ak je to pravda, potom zaiste láska a súcit a spolupatričnosť k utrpeniu malej Dominiky dokážu pozitívne vplývať na psychiku, ba aj na postavu. Veď to je menej ako prenášať hory, n´est ce pas? Dala som si sebazaprenie, že prestanem piť pivo, ktoré extrémne milujem. Ľudia, po troch dňoch cítim, že chudnem!
Dominka je úžasne statočná. Pobyt v nemocnici je pre ňu veľká skúška, aj pre jej rodičov. Prečo im "nepomôcť" aspoň takou maličkosťou, ako je zrieknutie sa obľúbeného nápoja?

sobota, 9. septembra 2017

Ranná idylka, dve známe

Ranná idylka

Rómsky pár prehľadáva smetné koše na korze.
Ona sa paličkou prehŕňa v odpadkoch,
vyberá nedofajčené špaky
a dáva ich chlapovi do igelitového vrecka.
Majú ich už aspoň kilo.

Iný Róm sa chce pohrabkať v kontajneroch.
Nemá súcu paličku,
tak olamuje krík pred naším blokom.
Krík zasadil môj manžel,
s láskou sa oň staral,
polieval,
takmer sa mu prihováral.

Bývalý riaditeľ na rannej prechádzke,
bohužiaľ, nie na svojich,
boľavé hnáty poskladané v invalidnom vozíku,
tlačí ho ošetrovateľ.

Holuby vrkajú na rímsach múzea,
púšťajú exkrementy na chodník,
raz sa mi ušlo aj na hlavu.
Mala som potom šťastie?

Cestou do pekárne stretnem dcérinu rovesníčku.
Milo sa mi prihovorí:
„Kamže, kam tak zrána? A čo tak
„ťažkotonážne?“

Iná známa, stará teta, čo si neholí fúzy,
mi na pozdrav odpovedá:
„No aleže som vás takmer nespoznala.
Vy ste ale hrozne pribrali!“

Mám sto chutí jej odvrknúť:
„A vy si ohoľte fúziská!“

Pán farár už ide z pekárne
s chutne vypečenými croissantmi.
„Místo sexu dám si keksu.“


Dve známe

Ani jedna sa mi nepáčila,
hoci som ich sprvu rada oslovila.
„Ahoj, ahoj, dobrý deň,
dlho sme sa nevideli.“

Tej prvej sa huba nezastavila,
kydala v kuse na susedov,
čo by mali byť samí „lepší ľudia“.
Doktori, inžinieri, nobilita.
Len tak-tak som sa jej zbavila.

A už stretávam inú,
dávnu spolužiačku.
Vyzerá dobre, som z nej nadšená.
Pýtam sa, či ešte športuje,
ako sa má rodina?
Milo odpovedá.
Potiaľ všetko fajn.

Ale mňa sa neopýta,
či som zdravá,
či som sýta,
ako žijem, dýcham.
Hlesnem, že som žila vonku.
Nespýta sa, kde.
Iba že jej krásna dcéra
vo Švajčiarsku funguje.

Rozpačitý dojem mám
z tých dvoch dávnych známych.
Ja sa musím vyvarovať
ich neduhov zrejmých.
Nechcem stratiť aj posledných
kamarátov.
To, čitateľ, ver mi!





Akčný piatok

Akčný piatok

Detičky behali po prírode s maskami, strieľali zo vzduchovky a absolvovali cvičnú evakuáciu. Osnovy, či hroziaca kórejská kríza?
Unavené a vzrušené museli po príchode zo školy absolvovať: hodinu klavíra, hodinu gitary, teóriu Sofia, teóriu Andrej, obaja svätú omšu – Andrej neminištroval, ale Sofia spievala v spevokole Svetlušky, po omši ešte mali Svetlušky nácvik nových piesní, takže keď sme konečne sadli k narodeninovej tortičke, bolo 18,00. Neva, o to lepšie chutila. Na pitie sme si dali detské šampanské, ktoré dostal Jurko k narodeninám od šéfa. Ono by to bolo milé gesto, lebo Jurko abstinuje, keby šéf pridal k fľaši nejakú tú „stovku papierovú.“ Nepridal.
Nepotešila nás správa, že Dominika je opäť v nemocnici. Držíme jej palce, aby čo najskôr (a hlavne dôkladne) vyzdravela a mohla radostne pokračovať v započatej školskej dochádzke, aj navštevovať folklórny krúžok s názvom „Kobylky“. Tie názvy sú pekné: Svetlušky, Kobylky, Drozofilky – ten posledný vraj navštevujem podľa syna ja.
Ináč bolo kruté z mojej strany, ako som odháňala Andrejových kamarátov, ktorí ho volali vonku, vraj veď je piatok. Musela som im vysvetliť, že Andrej je na gitare, na teórii, potom pôjde do kostola, a v sobotu na skauting. Odišli so zvesenými hlavami. V nedeľu sa bude chlapec učiť, lebo ho čakajú vstupné testy z matiky a sloviny.