utorok, 27. septembra 2016

Moje nervy!

Áno, som láskavá a trpezlivá babička, ktorá rada perie, upratuje, robí s vnúčatami úlohy.

V poslednej dobe som ale dosť často nervózna. Žeby to bolo z mojej "stredozemskej" diéty?

Napríklad dnes. V hudobke ma išlo rozhodiť. Z jedných dverí bicie, trieskali do bubna o dušu spasenú, darmo, že mali vyčalúnené dvere. Z druhých dverí sa ozývalo krákanie - nejaké hlasové cvičenia na hodine spevu. Dosť výrazná bola flauta, doprevádzaná na piáne. To všetko po dobu takých 40 minút.
Nie div, že som Sofinku nepočula, ako hrá. Išlo ma od nervozity rozhodiť!

Alebo doma. Som hladná, lebo diétujem, to je normálne. Na večeru už nemôžem vydržať, reku, urobím si zo starého chleba chlebík vo vajíčku. Urobím prvé štyri chleby, príde manžel a pustí sa do nich. Urobím ďalšie štyri chleby, pribehnú decká, prilákané čerstvou vôňou.
Podobné to bolo aj s praženicou. Hlavné, že im chutí! Plesnem sa po bruchu a idem hladná spať. Alebo si dám niečo iné, ale nie je to ono!

No a ešte k tomu nepijem alko. Les jours sans alco sont tristes.

Vysvetľujem vnúčatám teorku - nechápu! Alebo nechcú chápať?

Neposlúchajú, deň neklape tak, ako by mal, alebo ako si to v danú chvíľu predstavujem. Život sa neodvíja podľa mojich predstáv. Zem sa nekrúti podľa mňa. Vesmír sa vymkol zo svojich koľají!

Od konca

Od konca

Som upratovačka v Centre voľného času Búrlivé výšiny.
Poviem vám, čo som začula na kurze tvorivého písania:
Jedného dňa lektor: „Poviem vám koniec príbehu a vy napíšete takú poviedku, aby sa k nej ten koniec hodil“.
Uvádzam presné znenie toho „konca“:
- a žili spolu, až kým nepomreli.

Ľudkovia písali, ťukali do laptopov, až sa im z kečky parilo, presne ako som si myslela, zamilované drísty, moderné rozprávky, úplne nerealistické, lebo dnes sa každý druhý vzťah po krátkom spolužití rozpadá a necháva obe stránky síce poučené, ale nešťastné, teda o nejakom trvalom vzťahu dnes treba hovoriť s maximálnou opatrnosťou.

Až na jedného humoristu a satirika, toho by som hneď brala do tímu, keby som nebola obyčajná upratovačka, ale šéfka vydavateľstva.

Takže ten pán – Homoľa sa volá – napísal tento príbeh (uvádzam doslova, po vášnivej noci a troch pohárikoch brandy mi ho preposlal e-mailom):

Bulďo bol starý mládenec. Občianskym menom sa volal Bukvica, ale bol nízky, „naváľaný“, na tvári sa mu ustavične zračil zachmúrený výraz, preto mu prischla prezývka „Bulďo“, teda akože „Buldog“. Niežeby mu staromládenecký stav celkom vyhovoval, ale zvykol si. Do roboty, z roboty, doma telka, noviny, cigaretka, pivo. V stredu a piatok do herne s kamarátmi. Nemožno povedať, že by pestoval hazard, nie, celkom mu neprepadol. Ale bavilo ho štekliť šťastenu (keď sa už naňho vysrala čo sa týka dobrej ženy a detí), nech teda aspoň občas prihodí nejaké tie euráče. Nech je sranda. Aj sa mu darilo. Nenadarmo sa vraví: „šťastie v hre, nešťastie v láske“ - a naopak.
Tak teda Bulďo si z vyhratých peňazí ušetril slušnú kôpku, ktorú sa rozhodol investovať do leteckého zájazdu na Kanárske ostrovy.
Čo vám mám povedať? Všetko sa odvíjalo ako v romantickom filme: šťastný prílet, super hotel, teplá morská vodička, pekné kočky na pláži – hoci čiernej od sopečného popola, ale dalo sa to vydržať. Tak si povedal, že skúsi nadviazať nejaký ten prázdninový vzťah, nezáväzný flirt, aby mal v zime na čo spomínať.
Anabelle bola Francúzka. Mladá, krásna, vášnivá. Rozumeli si vo všetkých ohľadoch. Jazykovú bariéru prekonávali posunkovou rečou. Postupne sa navzájom od seba naučili dôležité výrazy, ktoré potrebovali pre svoje súžitie. On: „Je t´aime! Encore une-fois! Voux-tu coucher avec moi?“ Ona: „To bolo super, ty kokso! Ešte raz! Ideme na pivo?“
Čo vám poviem? Z Bulďa sa aspoň na tri týždne stal vášnivý Romeo. Hlavné, že svojej Anabelke platil v drahých reštauráciách fajnové jedlá a lahodné drinky, vodil ju do kina, do herne a na diskotéky.

Čo ale čert nechcel, Bulďove úspory sa míňali závratnou rýchlosťou. Keď sa tri dni pred koncom zájazdu ocitol takrečeno na nule (niečo si nechal, našťastie, doma, ale nemal účet v banke, takže na Tenerife nemohol pokračovať vo veselom hýrení), Anabelka odrazu k nemu ochladla. Na konci mu nenechala ani adresu. Zúfalo zamilovaný Bulďo si zaumienil, že ju nesmie stratiť. Preto jej nahovoril, že na Slovensku má otca, bankára, a pozval Anabelku na návštevu. Ešte jej natáral, že momentálne je u otca v nemilosti, lebo sa neoženil, ale že keď otec uvidí Anabelku, „pustí žilou“, otvorí sejf a kúpi im byt aj auto. Anabelke pri slove „banquier“ zasvietili nádherné mandľové oči, okolo nich sa objavili nezbedné vrásočky. Po chvíľke zdanlivého uvažovania s návštevou súhlasila.

Po vášnivej korešpondencii sa dohodli na termíne návštevy na Vianoce. Bulďo bol pripravený klamať do poslednej chvíle. Vlastného otca ani len nepoznal, ale náhradného si zaobstaral. Nahovoril staršieho kamoša - majiteľa herne, aby mu cez Vianoce „robil“ otca. Reku nech to dopadne ako che, ale pokúsi sa Anabelku nejako k sebe pripútať. Prvýkrát v živote bol zamilovaný, a hneď FEST.

Lenže plán zlyhal. Prešibaná Anabelka hneď odhalila, že Bulďo je trochár. Citovo k nemu ochladla, zato sa vášnivo privinula k zdanlivému budúcemu svokrovi, majiteľovi herne. Aj keď nebol bankárom. Chodili spolu v trojici: Bulďo, Majo a krásna Francúzka. Vysedávala v baroch Bulďovi na kolenách, ale horúce pohľady posielala Majovi. Bulďo si to nemohol nevšimnúť. Preto jej jedného večera – konkrétne deň pred Silvestrom, všetko prezradil. Že je chudobná sirota, ale že ju miluje. Anabelka len zaklipkala umelou riasou a povedala: „Eh, bien. Je sais tout.“

A po Novom roku odletela do Francúzska, do svojej malej izbičky neďaleko Moulin Rouge.

Nešťastný koniec milostného príbehu ma neprekvapil, jediný reálny príbeh zo všetkých zamilovaných sračiek. Sledovala som, čo povie lektor pánu Homoľovi. Pochválil ho a pozval na pohárik. Všetko viem, veď tam upratujem! Tých dvoch bolo spolu vídať čoraz častejšie. Ale to je už iný príbeh.

piatok, 23. septembra 2016

Povzdych

POVZDYCH

Plynú dni a hodiny.
Pod zápačou rodiny
žijem život drobných dní.
Žiadne vzrúšo, verte mi.

Občas ma aj kde-tu bolí.
Prečo nie som z Acciarolli?
Tam by som viac hrdlačila,
málo jedla, vodu pila,
stovečky sa dožila.
Rybky papám vcelku rada.
Aj papriku, paradajky.
Ale občas, znenazdajky,
odvalím si slaniny.
Sťa slovenské maminy.

Daj mi, Bože, dlho žiť
a detičky opatriť.
Prispieva mi k mieru, šťastiu
vidieť, ako kvitnú, rastú.

Múdrejú a dozrievajú,
tešia ľudí smiechotami.
- Ach, detičky, chcela by som
žiť tu ešte chvíľku s vami!

štvrtok, 22. septembra 2016

Čo povedali a vyviedli

Čo povedali a vyviedli

Dobrá pamäť
Sofinka sa modlila „Verím v Boha“. Vie to celé z počutia, nikdy sme to nememorovali. Až na malý „preklep“: namiesto „zostúpil k zosnulým“ povedala „zostúpil zo smoly“.

Ako ide škola
Vcelku dobre, až na písanie a kreslenie. V tom je menej zručná – musíme cvičiť.
Andrej začal školský rok s dvoma jednotkami, akurát vstupné testy zo slovenčiny a matematiky mal na 88 percent, čiže dvojka. No a včera mi ukázal domácu úlohu z matiky, ktorú si robil v družine. Odčítanie pod seba mal zle. Precvičili sme. Teóriu z hudobky už celkom zabudol, cvičili sme stupnice a intervaly.

Postřižiny
Veľmi radi obaja strihajú. Včera si odstrihli z kečky. Všimli sme si na Sofinke pri raňajkách, že má nejakú nepravidelnú ofinu. Najprv zatĺkala, vraj jej to urobila kamarátka. Potom prezradila na Andreja, že aj on si odstrihol. Preto mi napadlo, že to asi bol spoločný nápad dvoch súrodencov, a že Vanda by si také niečo netrúfla. Naveľa sa priznala.

Ešte o skrášľovaní a babkinej zábudlivosti
Prudko sa ochladilo, zrána býva iba pár stupňov nad nulou. Veľmi som im chcela dať na hlavu tenučké trikotové čiapky, ktoré som kúpila v Kremnici – natiahnu si ich na hlavičky a vyzerajú ako trpaslíčkovia, je to móda. Na Andrejovej sú na béžovom podklade namaľované hnedé jelene, na Sofiinej na belasom podklade malé prasiatka Pepa.
No čo vám poviem: hľadala som ich po skriniach celé dni. Až včera mi napadlo, že mohli spadnúť zozadu z „ponožkovej“ poličky na nižšiu poličku – a tam sú kdesi vzadu zhúžvané. Aj tak bolo.

Andrej chce veľkú gitaru
Učiteľ je ochotný vymeniť struny na gitare jeho uja Miša, ktorú som si pôvodne kúpila ja, ešte počas štúdií. Nikdy som sa však na nej nenaučila hrať. Zato Mišo ju pekne využil. Na skautingu a na internáte. A teraz by mohol jeho synovec. Ak však nebude dobrá, vďačne kúpim novú. Stará gitara je príkladom toho, že niekedy svoje nesplnené sny a túžby vidíme zrealizované u detí. A to je krásne, HOWGH.

streda, 21. septembra 2016

Acciarolli

je mestečko južne od Neapola, mnohí obyvatelia sa tam dožívajú stovky aj viac. Čítala som článok na cnn, preposielam. Ich strava je mierna, ba chudobná, tvrdo pracujú ako rybári, majú svoje záhradky, majú sa radi, nezanedbávajú sex. Ba jeden starček tvrdí, že "mu to ešte občas funguje". Nuž, domnievam sa, že životný štýl a strava robia veľa, ale prispieva k tomu aj tá stredozemská klíma a vzduch od mora.
Ich recept na dlhovekosť v skratke: biedne jesť a tvrdo pracovať. Keď si všimnete v článku na fotkách ich ruky,sú to ruky ťažko pracujúcich ľudí.
Link na článok:

http://edition.cnn.com/2016/09/21/health/how-to-live-to-100-acciaroli-centenarians/index.html


Prajem veľa zdaru a pevnej vôle pri diétnom stravovaní!

Anna

utorok, 20. septembra 2016

Kto stvoril

Kto stvoril
žmurkajúce hviezdy,
lietajúce vtáčky,
vlniace sa more?
- Náš Otec Boh!

Touto piesňou začínajú výuku náboženstva prváčence. Má chytľavú melódiu, deti si ju pospevujú aj doma.
Dnes ju pozmenili:

Kto stvoril
vlniace sa vtáčky,
lietajúce more?

x

Učenie je zábavné,
ale keď si včera dopísali úlohy
a ocko im dovolil na chvíľu von,
bolaže to nespútaná radosť a výskanie!
Hojdačky, naháňačky,
šantenie!
V tej chvíli si už babka pripravuje
notovú osnovu na veľkom papieri,
Sofiu ešte večer precvičí z C-duru.
Andrej tiež celkom zabudol, čo sú intervaly
a nepamätá si poradie stupníc.
Nenápadne im to vsúvam do povedomia,
aby sa im to dostalo do podvedomia.

x

Obdivujem Sofiu, aké odvážne kúsky predvádza
na preliezačkách. Keď visí zavesená za nohy
dolu hlavou, bojím sa, že spadne, volám na ňu, aby prestala,
ale ona sa mi len smeje.
Na prekrvenie mozgu je to zaiste
dobrý cvik, ale nie pre babku na pozeranie.

x

Vypestovať v nich zodpovednosť k učeniu
bude ťažké, možno aj nemožné!

pondelok, 19. septembra 2016

Early morning chores

Early morning chores

Každé ráno je treba okolo detí urobiť veľa úkonov. „Chores“ znamená drobné rutinné povinnosti. Niekedy sme na to traja – ocko, dedko a babka, inokedy dvaja.
Mamičky so školo,- či škôlkopovinnými deťmi to poznajú:
zobudiť,
umyť,
Andrejovi vypláchnuť nos
Sofii dať vypiť teplú vodu nalačno (nekaká)
pripraviť raňajky, každému iné
pripraviť desiatu, každému inú
pripraviť im vodu alebo čaj do fľaštičky
pripraviť Sofii obed do obedárika (má bezlaktózovú dietu)
dozrieť, aby sa obliekli
skontrolovať, či si vzali pomôcky, resp. peniaze na ten deň (učebnice si dali do tašiek večer, úlohy napísali, učivo sa naučili, hudobné nástroje pocvičili)
Sofiu odprevadiť do školy
odniesť do jedálne Sofiin obed,
pripomenúť Andrejovi, že o jednej má gitaru
dať mu gitaru do ruky a hodinky na ruku

Našťastie, hudobná škola je hneď v susedstve základnej školy. Andrej chodí sám. Pre Sofiu, keď má klavír, ideme: vyzdvihneme ju z triedy, prezujeme, oblečieme a odprevadíme na hodinu. Pred triedou na ňu čakáme, kým skončí. Hodina nástroja trvá pol hodiny, teorka 45 minút. Po hodine sa rada hrá na dvore ZUŠ-ky, zbiera gaštany, opadané lístie, v zime stavia snehuliaka a pod.

Ešte väčšie šťastie, než to, že ZUŠ je blízko školy je to, že škola je blízka nášho baraku. Akurát musia decká dávať pozor na dosť frekventovanom kruhovom objazde, kde sa autá rútia zo štyroch strán.

Pri všetkých týchto povinnostiach sa stane, že niečo zabudneme. Ale snažíme sa nie. Keď sa tak nad tým človek zamyslí, všetko to by mala robiť ich mama. Nuž, mama nie je, robíme to s ockom starí rodičia. Včera pred spaním som mala stres, normálne som si opakovala, čo mi treba ráno urobiť, zostavovala si v duchu itinerár povinností.

Že staroba je nuda? Pre mňa nie!